AOP v kontexte RENOVO neznamená „tri stroje v miestnosti“. Znamená koordinovanú oxidačnú vrstvu načasovanú na moment, keď sa rezervoár prestal skrývať a zdrojová bariéra bola oslabená.
Úlohou oxidačnej fázy je pracovať s prchavými a čiastočne sprístupnenými zlúčeninami, ktoré po predchádzajúcich krokoch prechádzajú do dostupnejšej formy. Pri zjednodušenom vysvetlení možno povedať, že AOP „dočisťuje chémiu“, ktorú už predchádzajúce kroky vytiahli na povrch alebo uvoľnili z rezervoára. To je zásadný rozdiel oproti nesprávnemu používaniu oxidácie ako prvého a jediného zásahu. Pri takejto izolovanej oxidácii ostáva podstatná časť problému v materiáli nedotknutá.
Jednorazový oxidačný zásah môže krátkodobo zmeniť vôňu priestoru a vytvoriť dojem riešenia. No ak materiálový rezervoár ostal netknutý, gradient sa po čase obnoví. Teplo, vlhkosť alebo uzatvorenie priestoru znova uvoľnia zvyšné zlúčeniny a klient má pocit, že „sa to vrátilo“. V skutočnosti sa vrátil mechanizmus, ktorý sa predtým vôbec neriešil. RENOVO preto nestavia na jedinom cykle, ale na správnom poradí a opakovaných, kontrolovaných krokoch.
Ak je v priestore krv, telesné tekutiny alebo iný biohazard, oxidácia nie je prvá odpoveď. Organická hmota môže fyzicky brániť účinnej dekontaminácii a vytvárať ilúziu, že „niečo sa stalo“, hoci biologický materiál zostal v podklade. Preto má v takýchto situáciách prioritu BioRestore – biologická dekontaminácia priestoru. RENOVO a AOP sa do hry dostávajú až vtedy, keď už nejde o primárny biohazard, ale o reziduálny pachový profil.
- Geosmínové a zatuchnuté profily: po aktivácii a source-removal fáze je oxidačná vrstva schopná lepšie pracovať s uvoľnenými zložkami.
- Nikotínový a dymový profil: keď už bol narušený mastný film, oxidácia nepracuje len s tým, čo je voľne vo vzduchu.
- Reziduálny organický zápach po zvieratách: po rozrušení organickej matrice dokáže nadväzujúca oxidačná vrstva účinnejšie spracovať dostupný profil.
Oxidácia nie je univerzálna guma na všetko. Niektoré materiály sú tak nasiaknuté alebo degradované, že aj po kvalitnej AOP fáze ostáva časť problému fyzicky neprístupná. Vtedy RENOVO pokračuje ďalšími krokmi: udržiavaním gradientu, exhaustáciou a tam, kde je to technicky rozumné, molekulárnym utesnením. V krajných prípadoch je však správnym odborným odporúčaním výmena materiálu, nie ďalšie „pritvrdzovanie“ oxidačnej chémie.
Veľká chyba jednoduchých protokolov je predstava, že po oxidácii je hotovo. RENOVO ráta aj s tým, že priestor po oxidačnej vrstve potrebuje kontrolovaný prechod do ďalšieho stavu. Preto nasledujú kroky vysvetlené na stránkach Fickova difúzia a SOA exhaustácia. Tie vysvetľujú, prečo sa po oxidačnej fáze ešte stále oplatí aktívne pracovať s gradientom a vzduchovou medzifázou.